4:58 zvoní budík, nieže by som ho potreboval, keďže hodnú dobu som už aj tak pozeral do stropu s motýlikmi v bruchu. Nastal deň D, deň, ktorý som mal presne 341 dní v kalendári a hlave. Vstávam z postele, beriem ovsené kaše a schádzam na raňajky. Nasilu do stiahnutého žalúdka tlačím čo sa zmestí. 2 ovsené kaše a 2x toast s maslom a soľou. Viac už nie som schopný. Na izbe posledné kontroly stravy, obliecť dres a ide sa do depa.
Neistá chôdza, sluchátka v ušiach a vychádzajúci Oskar na horizonte už akosi patria nielen k pretekovým dňom, ale celkovo k tomuto životnému štýlu. Pri vchode do depa, ktoré je rozmiestnené na futbalovom štadióne, kde aktuálne je približne 2000 bicyklov, ma na okamih premkne ešte skľučujúcejší pocit. Na ten však nie je čas, treba sa sústrediť. „Nabíjam“ bicykel stravou, posledné potlapkanie čiernej rakety a radšej odchádzam.
Pri štarte plávania sa stretávam s maminou, ktorá neúnavne drží neoprén. Stačí jej pohľad na mňa a chápe, že mi do reči moc nie je. Radšej si idem vystáť radu na záchod. :D Pri východe z neho moderátor oznamuje, že 10 minút do začiatku celého Ironmana (pred nami štartoval ešte polovičný). Dostavuje sa panika.
"Veď som si to zle vypočítal, ešte som si nezačal ani dávať neoprén a je 10 min do štartu? Kedy sa rozplávam?!"
Čo už, rýchlo obliekam neoprén, lejem do seba RedBull (plán bol vypiť pred začiatkom 3-4 litre tekutín, nakoniec som bol vďačný za liter pol). Objatie na rozlúčku s dovetkom (snáď sa) vidíme v cieli.
Vchádzam do štartového boxu s odhadujúcim časom plávania 1:15, ďaleko nad tým čo som očakával. Moderátor sa pýta kto ide prvýkrát Ironmana. Dvihlo sa okolo mňa dosť rúk, čo ma potešilo. Krása tohto športu sa prejavila už na začiatku, high-five a potlapkania po pleci od neznámych, ale skúsenejších pretekárov. Nasleduje roztlieskanie na Vangelisa a Conquest of Paradise, to je jednoducho nezabudnuteľné, rosia sa mi plavecké okuliare, asi sa veľmi potím alebo... Čas začať kráčať k štartu a k tomu, pre čo sme tam všetci stáli. Prechádzame tunelom, kde je natiahnutá plachta s odkazmi, ktoré sme tam písali pri registrácii. Zbadám čo som tam napísal, dobre bude. Štart každých 5 sekúnd na zvučku štartu z hry Mario Karts mi vyčaruje obrovský úsmev, poďme teda na to.
Plávanie pozostáva z jedného okruhu so 6 zatočeniami, ľahké plávanie. More je kludné ako jazero, ale začínam konzervatívne (nieže by som bol dobrý plavec a mohol začať inak). Po cca 800 metroch si uvedomujem prvú chybu dňa. Ako som sa ponáhľal pri obliekaní, vazelínu som si dal iba pod jednu pazuchu. Cítim ako mi začína tiecť krv z odreniny na ľavej strane.
„Bomba, čo teraz? A čo na bicykli? Bože veď pri behu to nedám už teraz to bolí ako fras!“
...a iné nepublikovateľné myšlienky mi víria hlavou. Pár záberov mi trvá kým sa ukludním s myšlienkou, že teraz si tu, čo bude potom je problém budúceho Adama. Vytláčam bolesť myšlienkami na rady od plaveckého trénera Miša. Nemaj ruky ako formičky, naťahuj sa za záberom a dotláčaj ho. Som pri druhej červenej bójke, zatáčam doľava cca 100 metrov ďalej smerom do otvoreného mora a ďalšia otočka smerom späť. Teraz je čas pritlačiť. Priezračná voda podo mnou, piesok mierne zvlnený. Veď to je ako v bazéne, budem plávať podľa piesku a iba občas pozriem pred seba či idem dobre. Ubieha to rýchlo. 1700 metrov nebolo nikdy tak rýchlych. Dve zabočenia doľava a ide sa zase späť. Dvíha sa vietor a aj vlny. Dopredu už nevidím nič iba vodnú stenu. Voda ma facká z každej strany, idem do morskej nemoci. Musím sa pozrieť, kde vlastne som. Vlna ma vynáša hore, rýchlo dvíham vodu z hlavy. Posledná červená bójka nadohľad. Tam točím doprava a už ma to snáď vypľuje nejak na pláž. Cítim za sebou vlnu, zrýchlim kopanie aj zábery a zrazu stojím v koridore ľudí, ktorí na mňa kričia a povzbudzujú. Uf, doplávané. 1:17:52 (reálne som očakával 1:25-1:30), AG 120/226.
Prebieham cez sprchy s úsmevom, hovorím si už bude len dobre, ach keby som len ja vedel.... Adrenalín vystrelený do nebies, beriem vreco otváram ho a vidím uterák. "Ale veď ja som si doň nedával uterák". Pozerám číslo, 385 namiesto 386, musím trochu skludniť hormón. V pokoji sa chytám na bike. Vybieham na futbalový štadión, tesne pred východom beriem bicykel a hádžem do seba banán. 300 metrový beh s bikom a vysadám na milovanú čiernu raketu. Po 6:38 v depe sa vydávam na 180 km „projížďku“.
Prvé 3 kilometre sú pomalé v meste, idem kadenčnejšie nech sa mi z toho „ležania“ trošku prekrvia nohy. Prvé krátke stúpanie (tradične) prepaľujem. Paťove slová, aby som nešiel viac ako 220W takmer dodržujem J keďže vidím 300-330W. Nuž aj to je mojou súčasťou. Opäť kludním hormón a začínam proti silnému vetru tlačiť to čo bolo napísané. Na 28 km ma čaká prvá občerstvovačka. Vyhadzujem prázdny bidón beriem Gatorade. Ten mi z klietky po 100 metroch na rozbitom asfalte vypadáva.
„Kašlať a to, veď na takéto situácie mám svoj vlastný tretí“.
Šlapem ďalej slniečko začína pripekať. Načahujem sa doľava dozadu, že sa napijem. Necítim nič. Pozerám na svoj tieň, obe klietky prázdne. „Ľaľa ho papľuha“ a podobné slová mi víria hlavou, veď na najbližších 26 km nemám čo piť okrem slanej vody. Púšťam dole watty a snažím sa dopĺňať gély a datle. Dostávam kŕče do brucha. Na vytúženej občerstvovačke na 54 km zosadám a trielim do svetoznámej ToiToiky. 5 minút v čudu, ale čaká ma 30 km po vetre. Beriem všetko kvapalné čo sa zmestí do dresu a cestou dopĺňam. Vchádzam späť do mesta Calella (kde sa Ironman koná), davy okolo cesty ma napĺňajú energiou. Na kruháči sa otáčam do druhého kola a za mohutného mávania od maminy si hovorím, že je čas pritlačiť.
Tlačím do pedálov, ale nejde to. Na 120 km cítim, že sa neviem poriadne nadýchnuť, ako keby som využíval 20% pľúc. Na 133km už len zalahnutý v aero kalkulujem, či keď začnem zvracať otočím hlavu doprava alebo doľava, aby som nespadol. Je to trápenica. 154 km a druhá „kak“ pauza, mínus ďalších 6 minút. Posledné kilometre ubiehajú ako zo spomaleného filmu. Povzdbudzovanie v meste ma však zas nabije. Ani neviem prečo sa vyzúvam už na bicykli z tretier. Ešteže je pri dismount line veľa ľudí lebo mi šlo hlavou, že zoskočím za jazdy a to by mohol byť pekný materiál do youtubových failov. Bike nakoniec končím s 6:10:26, 147/226 AG.
Po elegantnom zostúpení z biku začínam klusať, cítim sa dobre. Vešiam bicykel a začínam bežať rýchlejšie.
Bomba, beh mi vyjde, konečne sa cítim super.
Obúvam tenisky, tentokrát zo správneho vreca, pár hltov Red Bullu a po 4:04 vyrážam na posledných 42 km.
Rozbieham sa konzervatívne, všetko fajn. Po 4 km však prichádza pichanie v boku.
„Ejha, zakríkol som to v tom depe“, pichá ma lebo strava na biku v druhom kole nebola už nič moc.
Po 6 km prechádzam do kráčania.
„To je strašne skoro. Asi som sa precenil. Odstúpim? Mám na to ešte? Skúsim po obrátku pobehnúť a uvidíme. Toto je smrť, radšej zase trochu budem kráčať.“
Keďže som „vojak“ (ďakujem Paťo za šírenie dezinformácií), tak si hovorím:
"improvise, adapt, overcome!"
Hľadám záchytné body. Veď dobehni po občerstvovačku a tú odkráčaj, nalej čo najviac do seba a pokračuj. Tak aj upravujem stratégiu. Cítim, že telo ožíva. Rozbieham sa do tempa na aké som si veril. Cítim sa bombasticky. Druhýkrát vbieham k cieľovej rovinke. Ešte raz a idem do cieľa.
Telo však začína cítiť slabosť. Potrebujem zas niečo doplniť, cítim sa dobre, skúsim gél. Zlá voľba, vzápätí stojím v predklone na kraji trate s kašľom a napínaním. Predychávam a skúšam ísť do klusu, nemožné. Zostáva niečo málo cez 10 km. V tomto momente sa odohráva môj najťažší vnútorný súboj medzi egom a rozumom. Prekvapivo vyhráva rozum a zdravie. Väčšinu z posledných 10 km iba odkráčam, veď už je jedno či to bude 11:28 alebo 12:13.
Pri 40-tom pípnutí na „behu“ pozerám na hodinky, ešte stále je šanca, že to bude pod 12 hodín, ale musím kopnúť do vrtule. Buď padnem v kŕčoch na zem alebo to stihnem. Ach to ego....
Vbieham na červený koberec. High five s moderátorom na pravej strane to isté s druhým na ľavej.
Prebieham cieľom v čase 11:58:52 (maratón 4:20:18, 89/226 AG) čo stačí na 113/226 AG a 636/1829 celkovo.
Chytám sa za hlavu, ktorou mi idú spomienky ešte z –násť ročných časov, kedy som prvýkrát počul o Ironmanovi a povedal som si, že v živote. Zaujímavý vie byť ten živoť, že? Tieto myšlienky sú však preliate horkosťou, aj keď to bol nepochybne jeden z najlepších dní v živote, takmer nič nešlo podľa plánu, asi som musel zaplatiť nováčikovskú daň.
„Ešte sa vrátim na dlhú trať po lepší výsledok a možno aj niečo viac“.
Aj keď je triatlon individuálny šport, každá (moja) príprava sa opierala o tím skvelých ľudí, tentokrát:
Plávanie – one and only Mišo Navara (nie ten čo má blízko k tenisu :D )
Bicykel a beh – ledžendery Paťo Čurila
Sila – pod prísnym okom Jozefa Cesnárika v ITC
Životospráva – fundovaný doktorko Boris Bajer
Celková mentálna a tréningová podpora – mamina, Aďka <3 a skvelá komunita Tri2Fly.
ĎAKUJEM VÁM VŠETKÝM, aj keď výsledok neodzrkadlil potenciál.
Na záver už asi iba: journey continues, veľké ciele a sny sú stále na horizonte. Vidíme/čítame sa v novej sezóne.
P.S. Ak si to dočítal/a až sem, máš môj rešpekt
A.
Comentarios